ANTIK LEO > OBRAZY Z BRAZÍLIE > SARRO v Pezinku v Galérii Prokop

SARRO v Pezinku v Galérii Prokop





Po Pálffyho paláci na Zámockej v Bratislave
sú od 18. júla 2010 vystavené obrazy




v Pezinku V GALÉRII PROKOP
Potočná 5

Keď sme sa s Natáliou, s pani Prokopovou, rozhodli priniesť do Pezinských letných horúčav brazílske farby plné slnka, mora a emócií, začala som sa zamýšľať na tým, že to budem práve ja, ktorá v neprítomnosti maliara budem musieť komentovať jeho umenie. A už sme pri tom: Čo je umenie? Aké je umenie a je umenie vôbec umenie? Bolo mi jasné, do čoho som zaťala, a aby som sa skutočne pripravila, začala som listovať v mojich starých knihách, hľadať samozrejme na internete a skúmala som, ako na to všetko reaguje moja hlava. Nechcem preháňať, ale v niekoľkých jazykoch som našla minimálne desiatky jednoduchšie formulovaných odpovedí a komplikovaných statí na túto tému a čoraz viac som si bola vedomá svojej malosti. Odpovede vychádzali o. i. z presvedčenia a aj zo svetonázoru odpovedajúceho, neexistovali logické, všeobecne platné závery a v určitom zmysle každá nová odpoveď dopĺňala, rozvíjala, vysvetľovala ba až vyvracala a úplne negovala niektorú z tých predchádzajúcich.

Umenie, ktoré prezentujeme na tejto výstave, mi zapadá do názoru, ktorý sa opakoval vo viacerých súvislostiach, že umenie je stvárnením vedomia a aspektov vedomia umelca, spája oko s pocitmi a myšlienkami, aby zviditeľnilo to vznikajúce bez toho, aby bolo potrebné vysvetľovať výsledok (Wolfgang Leng, 2008). Myslím si, že tento názor vystihuje skromného Brazílčana, ktorého aj rodinní príslušníci oslovujú priezviskom a hovoria mu Sarro.

Sarro kreslí a maľuje od destva. Postupne vyvinul svoj vlastný štýl a techniku maľovania, ktorá je už známa na mnohých miestach sveta. Farby jeho obrazov zapadajú do typického juhoamerického koloritu. Hlavnými postavami jeho malieb sú jednoduchí ľudia nerozlučne spojení s manuálnou prácou, ktorú na jeho obrazoch chaterizujú ramená a ruky, nohy a chodidlá nadmerných rozmerov a vážne tváre. Vďaka vždy prítomným zvieratkám, kvetinám a hudobným nástrojom však jeho obrazy vzbudzujú pozitívne pocity. Za posledných 13 rokov Sarro vytvoril vo svojom typickom štýle aj niekoľko diel medzinárodného významu, ktoré sa venujú aktuálnym témam súčasného sveta. Jeho prítomnosť na Svetovom ekonomickom fóre v Davose v roku 1999 so zbierkou malieb venovanej tematike detí pod názvom Budúcnosť je naša a obraz s tematikou globalizácie s rozmermi 2,5 x 8 m v roku 2003 vzbudili pozornosť svetových médií a umelca spoznali významné osobnosti sveta ako bývalý americký prezident Clinton a brazílsky prezident Lula. Vystavoval na všetkých kontinentoch okrem Afriky. Jeho kolekcia 34 malieb pod názvom Čaro, sila a farby Brazílie, bola vystavená v roku 2007 v Múzeu moderného umenia v Moskve a v Petrohrade a v roku 2010 v Krakove. Výstavu šiestich obrazov z tejto kolekcie a ďalších vyše tridsiatich obrazov v máji 2010 v Pálffyho paláci na Zámockej ulici v Bratislave za prítomonosti umelca otvoril zástupca brazílskej veľvyslankyne.

Pri pátraní po pravde o umení som sa dozvedela aj to, že umenie je prázdny obal, ktorý každý človek vyplní podľa vlastného uváženia a vkusu. Verím, že toto umenie osloví aj návštevníkov Galérie Prokop v Pezinku a obal umenia mnohých ľudí zaplaví farebnosť Brazílie a precítia posolstvo, ktoré prinášajú obrazy Brazílčana SARRO.

PhDr. Ildikó Gúziková





















































Natália Prokopová

Galeristka


Prežiť dva životy

Pezinok. Vonku mrholí teplý, letný, popoludňajší dážď. Ešte pred malou chvíľou sa do múrov starého mesta opieralo tuhé slnko a odrazu dážď. V reštaurácii oproti sa hostia náhlivo sťahujú z pouličného sedenia do jej útrob. Moja hostiteľka, galeristka Natália Prokopová sa hlučne pohybuje vo svojej neveľkej galérii v strede mesta a nadchýna sa vystavenými obrazmi svetoznámeho brazílskeho maliara a sochára Adelio Sarro. Jeho diela prezentujú najväčšie svetové galérie. V máji sa predstavil aj v Pálffyho paláci v Bratislave. A teraz tu. V jej galérii.

Svet umenia a umelcov je zvláštny. Vlastne sa tak trochu podobá vede. Odhaľuje našim zmyslom veci pod povrchom, to, čo na prvý pohľad zostáva skryté. Snaží sa vyjadriť podstatu nášho bytia a reality okolo nás. Má zvláštne fascinujúce čaro neustáleho objavovania.
Poznám ľudí, čo sa tvária, že umenie nemusia. A možno sa len tvária? Alebo majú trochu posunutý prah citlivosti. Natália priznáva, že svet umenia je pre ňu nesmierne vzrušujúci, erotizujúci. Vnútorne ju napĺňa. Taký bol aj jej vzťah s manželom maliarom a sochárom Štefanom Prokopom.

„Štefan odišiel skoro. Zákerná choroba si ho vzala vo veku 46 rokov. Bol rok 1987 a ja som zostala sama s dvomi deťmi. Odrazu zostalo prázdno a ticho. S nim akoby odišiel i veľký svet umenia a umelcov. Svet, ktorý som milovala. Zdalo sa mi to hrozne nespravodlivé. Voči mne a deťom. Voči Štefanovi. Nie, priatelia toho sveta samozrejme zostali, ale hrozilo, že jeho dielo padne do zabudnutia. No nie celkom, samozrejme. Na to sa už stal príliš známy. Smrť umelca neznamená, že aj jeho dielo umiera. Len druhý život mu musia vdýchnuť živý.

Myšlienka urobiť pre akademického sochára Štefana Prokopa v Pezinku galériu vznikla v roku 1990, hovorí Natália. Dôvodov bolo dosť. Žil tu, stal sa Pezinčanom, tu vytvoril obsažné a cenné dielo. Priradil sa tým k známym osobnostiam, ktorých mená sú späté s týmto mestom. Myšlienka síce bola na svete, ale jej realizácia vôbec nebola taká jednoduchá. Našťastie, našlo sa dosť priateľov, ktorí ju podporili a pomohli dobrej veci.



„V roku 1992 vznikla Nadácia, jej čestným predsedom bol Albín Brunovský, neskôr sa transformovala na Občianske združenie Galéria Štefana Prokopa. Cieľom bola záchrana diela môjho manžela, organizovanie výstav, aktivity s mladými umelcami i humanitárne aktivity, podpora a rozvoj tradícií výtvarného umenia v Pezinku, v regióne i mimo neho. No a v roku 2004 bola v bývalom ateliéri môjho manžela otvorená Galéria Prokop, ktorá vznikla aj vďaka veľkorysej podpore generálneho sponzora nadácie Ivana Čarnogurského ml. a jeho spoločnosti IPEC Projekt a samozrejme ústretovému kroku mesta Pezinok, ktoré vyňalo priestor budúcej galérie z privatizácie. V júni 2004 bola spolu so slávnostným otvorením galérie vernisáž prvej výstavy Štefan Prokop – Stopa.

Natália Prokopová si zobrala ako svoje životné poslanie zachrániť jeho tvorbu. Jeho dielo je uzavreté a ako uvádza výtvarný teoretik Bohumír Bachratý „predstavuje špičkovú kvalitu v oblasti modernej slovenskej i európskej plastiky a kresby“. Píše o ňom: „V zložitej a dusnej atmosfére sedemdesiatych a osemdesiatych rokov patril k najvýznamnejším osobnostiam svojej umeleckej generácie i celého čistého frontu slovenskej výtvarnej moderny. Vystavoval doma i v zahraničí, zúčastnil sa na viacerých medzinárodných sochárskych sympóziách (v talianskom Fanane získal v roku 1984 Veľkú cenu). Venoval sa figuratívnej sochárskej tvorbe, reliéfu, medailérstvu, monumentálnej plastike a kresbe. Humanizmus Štefana Prokopa, jeho poetika i filozofia, vysoká estetická i výtvarná kvalita - dávajú jeho dielu nadčasový význam a rozmer, ktorý by nemal zaniknúť ani po predčasnej smrti umelca a mal by zostať trvalou, živou súčasťou našej kultúry a umenia dneška i budúcnosti.

Výtvarný teoretik Ján Abelovský dodáva:

„Prokopove sochy a kresby majú zvláštnu vlastnosť. Provokujú u svojich vnímateľov, jedno či zasvätencov alebo laikov – akúsi prvotnú inštinktívnu schopnosť zažívať ,pocity krásy´ bez potreby ich dodatočného intelektuálneho zdôvodňovania.“

Blízky umelcov priateľ, filmový režisér Dušan Hanák, o ňom napísal: „Štefan Prokop bol slobodný a morálny človek. Myslím, že bol cudný a vášnivý zároveň. Zvedavý a posadnutý... Mal svoj osobitý svet a súčasne objavoval svety v iných ľuďoch. Vedel sa nadchnúť chvíľami bezprostrednosti tých, ktorí nemajú dve tváre a mal rád humor. Povedal, že priateľstvo je aj nevinnosť... Niekedy pôsobil nesmelým dojmom, ale mal v sebe odvahu prvolezca a naozajstného tvorcu. Bol pokorný, senzitívny a zároveň divoký a nespútaný. Musel byť sám, ale potreboval lásku a skutočnú blízkosť ľudí. Bol zraniteľný, hrdý a veľkorysý... Všetko ostatné o ňom vieme z jeho sôch, kresieb a reliéfov. Mal schopnosť zvnútorniť hmotu.“
Kto nezažil umelca v jeho žití, charakteristikách, či tvorbe – má teraz tú jedinečnú možnosť zoznámiť sa s jeho dielom, alebo pripomenúť si všetko to známe i neznáme, nie umelé, lež prirodzené – ktoré evokuje krásu i nadšenie pre život, hoci krátky... Veď všetko vôkol nás je pominuteľné.


Za rozhovor poďakoval Pavel Vitek

http://www.eprogress.sk/post/natalia-prokopova-524/



Diela Štefana Prokopa












Galéria PROKOP
otvorená

Viera Moravčíková / Júl 2004

Myšlienka urobiť pre akademického sochára Štefana Prokopa v Pezinku galériu vznikla v roku 1990. Dôvodov bolo dosť. Žil tu, stal sa Pezinčanom, tu vytvoril obsažné a cenné dielo. Priradil sa ním k menám , ako sú Eugen Suchoň, Ľudovít Rajter, Ján Kupecký, Jozef Ľudovít Holuby a ďalšie známe osobnosti späté s mestom Pezinkom.
éč Dnes je táto myšlienka v cieli, je tu zhmotnená. V podobe skvostného priestoru na Potočnej ulici č. 5 dozrela do podoby, keď môže byť uvedená do života. Predstavujeme ju ako mláďa, ktoré si bude hľadať miesto pod slnkom, zároveň však pevne podoprené silou ducha osobnosti, ktorej meno nesie.
Cesta k tomu nebola jednoduchá, i keď za vytvorenie galérie Štefana Prokopa v jeho bývalom ateliéri sa vyslovil rad významných osobností kultúry a umenia.
V roku 1992 vznikla Nadácia, neskôr sa transformovala na Občianske združenie Galéria Štefana Prokopa. Cieľom bola záchrana diela Š. Prokopa, ktoré tu bolo uložené a medzitým už strecha zatekala, organizovanie výstav, aktivity s mladými umelcami i humanitárne aktivity, podpora a rozvoj tradícií výtvarného umenia v Pezinku, v regióne i mimo neho. A napokon hlavným cieľom bolo zriadenie tejto galérie.
Už od začiatku sme mali podporu mesta Pezinka v tom, že vyčlenilo tento priestor z privatizácie, a to účelovo, na zriadenie galérie s podmienkou, že bude zabezpečená rekonštrukcia objektu. Vtedajší primátor Ivan Pessel ako aj jeho nástupca Oliver Solga nepoľavovali v dôvere, že sa to nášmu občianskemu združeniu podarí. I keď samotné mesto nemohlo k tomu materiálne prispieť, patrí mu za to vďaka. Dôležitá bola vtedy i podpora Malokarpatského múzea a jeho riaditeľky Hany Dolskej.
Najtvrdším orieškom bola rekonštrukcia objektu, dlho trvalo kým k nej došlo. Medzitým sme - v duchu svojich cieľov - realizovali viaceré projekty, z ktorých treba spomenúť:
- výstavu Zastavenie v Pálfyho paláci v Bratislave;
- výstavu Čas po veštení v Štúdiu S v roku 1996;
- výstavu výberu z diela v Renesančnom kaštieli v Galante, v meste kde sa Štefan narodil;
- tri Popoludnia na majetku, prvé bolo venované Štefanovi, na druhom popoludní prezentovali svoje práce vtedajší študenti výtvarných odborov z Pezinka a okolia, tretie bolo venované deťom z detských domovov, ktoré sem priviedol Peter Lančarič, vtedy ešte študent;
- výstava v divadle West;
- úspešný projekt Krajina duše, výtvarné dielne s pacientami Psychiatrickej nemocnice Philippa Pinela v Pezinku viedla magistra umenia Veronka Prokopová pod terapeutickým dohľadom Dr. Zuzky Lajčiakovej; vzniklo veľa pekných prác, ktoré boli v dvoch etapách prezentované v Galérii insitného umenia v Schaubmarovom mlyne v Pezinku, v budove Slovenského rozhlasu v Bratislave a napokon i v Bruseli;
- veľmi dôležitá bola príprava výstavy výberu z diela Štefana Prokopa k jeho nedožitým šesťdesiatinám v Galérii mesta Bratislavy v Mirbachovom paláci v roku 2001. Kurátorom aj autorom textu katalógu, vydaného k tejto výstave, bol dr. Ján Ábelovský.
Na tejto výstave sme stretli partnera, ktorého si hlboko vážime pre jeho postoj k svetu krásna. Ivan Čarnogurský ml. so svojou firmou IPEC, uskutočnili rekonštrukciu bývalého ateliéru Štefana Prokopa a keby sme porovnali fotografie pôvodného a dnešného stavu uvidíme veľkosť pridanej hodnoty. I touto cestou ďakujeme a vyjadrujeme obdiv a úctu tým, ktorí vytvárajú veľké ekonomické a technické hodnoty, ale nie sú v tom jednostranní, hľadajú krásu života a pomáhajú tým, ktorí ju do života vnášajú - umelcom.
Osobnú záštitu projektu zriadenia Galérie Štefana Prokopa v Pezinku prevzal minister kultúry SR Rudolf Chmel, ktorý spolu s filmovým režisérom Dušanom Hanákom 18. júna prestrihli pásku a otvorili galériu.
Poprajme Galérii PROKOP, aby sa jej darilo prežiť a plniť tie najdôležitejšie ciele - prezentovať akademického sochára Štefana Prokopa, sprístupniť jeho diela, ktoré ešte verejnosť nepozná a približovať obyvateľom a hosťom nášho mesta - a to už od tých najmenších - umenie, ktoré je našou životnou potrebou.